Každý deň nesvieti slnko…

Mala som v pláne…Chcela som…

Aj vám sa stáva, že rozprávanie o fotografovaní začínate takouto, alebo podobnou vetou? A nakoniec sa to rozprávanie skončí napríklad: ale nedalo sa, ale dieťa sa nechcelo fotiť, začalo pršať, bolo zlé svetlo atď.?

Takouto vetou by som mohla začať rozprávanie aj o mojom víkendovom fotení. Veľmi rada fotím deti našich synovcov, malú Emíliu a Riška. Ale keďže bývame dosť ďaleko od seba, nedostanem sa k tomu až tak často, ako by som si priala.

A potom vždy, keď sa navštívime, mám kopec plánov a nápadov, ako ich odfotím. Chcem im spraviť spoločnú fotografiu, potom spoločnú aj s rodičmi, aj so starými rodičmi a samozrejme aj s mojimi dcérami. Predstavím si, čo by mali mať oblečené, kde a ako by som chcela fotografovať a najradšej by som zbalila celý môj ateliér a aj množstvo rekvizít, len aby fotografie boli presne podľa mojich predstáv, krásne a dokonalé 🙂

Rovnaké plány som si robila aj počas tohto víkendu (podobné plány som si ale často robievala a aj doteraz robím, aj pri fotení mojich dcér, alebo pri akomkoľvek inom fotení). Ale ako to už často býva, nie vždy všetko vychádza podľa našich plánov. A dvojnásobne to platí pri fotografovaní malých detí.

Počas tohto víkendu napríklad celý čas pršalo, takže plány na moje exteriérové fotografie som mohla hneď zavrhnúť a takmer som zavrhla aj akékoľvek fotografovanie v interiéri, pretože vďaka počasiu bolo aj vnútri iba veľmi málo svetla.

Pokiaľ už máte skúsenosti s fotografovaním digitálnou zrkadlovkou a s nastaveniami expozičného trojuholníka, viete, že fotografovanie v horších svetelných podmienkach si vyžaduje zvýšenie ISO a to potom vedie k tzv. „šumu“ na výsledných fotografiách. A do toho sa mi samozrejme veľmi nechcelo, radšej by som fotografovala na rozkvitnutej lúke pri západe slnka 🙂 Mala som chuť fotoaparát ani nevytiahnuť s tým, že sa to nedá…

Ale keďže sa už poznám a s takýmito situáciami sa stretávam pri fotení už roky, napriek všetkému som fotoaparát vytiahla a odfotila tak, ako som v tej chvíli, v tých podmienkach a s vybavením, ktoré som mala, najlepšie vedela.

Veľmi často sa stretávam s tým, že sa pri fotografovaní detí snažíme o dokonalosť. Je to úplne prirodzené, keďže sme denne na sociálnych sieťach doslova zaplavené dokonalými fotografiami. A ak to nejde, buď ani nevytiahneme fotoaparát, alebo ak už niečo odfotíme, fotografie sa nám nezdajú dosť dobré a často ich hneď vymažeme.

Ale niečo vám poviem.

Ale aj takéto „nedokonalé“ fotografie majú svoje čaro a keď si ich prezriete po rokoch, určite vám vykúzlia úsmev na tvári a možno budú krajšou a hodnotnejšou spomienkou, ako tie dokonalé, pripravené, usmiate a presvetlené slnkom.

( Všetky fotografie z tohto článku sú odfotené objektívom Canon EF 24-105mm, f/4,0 IS USM, podvečer veľmi zamračeného dňa, pri maximálnej clone f/4,0. ISO som musela zvýšiť na 8000-10000, aby som mohla nastaviť aspoň ako tak udržateľný čas 1/125 – 1/250 sek.)

Veľmi sa stotožňujem s citátom amerického fotografa a publicistu Alfreda Stieglitza: „Kdekoľvek je svetlo, môžeme fotografovať.“ Fotografovať môžete kedykoľvek, kdekoľvek a akokoľvek a fotografie nemusia byť vždy iba dokonalé. Nezaoberajte sa tým, čo sa nedá, ale tým, ako môžete odfotografovať čo najlepšie v dostupných podmienkach.

Pokúste sa z každej situácie vyťažiť maximum a neodkladajte fotoaparát iba preto, že práve nie je všetko dokonalé. Odmenou vám budú fotografie, ktoré si budete radi prezerať aj po rokoch.

O vaše skúsenosti, radosti a aj starosti s fotením detí sa môžete podeliť v skupine na facebooku Mamy fotografky. Ďaľšie inšpiratívne rady a tipy, ako fotiť deti, nájdete aj v eBooku Mama fotografkou, ktorý si môžete stiahnuť zdarma (kliknite na obrázok eBooku).